top of page
  • Writer's picturenataliablanarova11

LETELA BY SI SAMA DO ZAHRANIČIA?

Pamätám si, ako som sa bála toho celého leteckého procesu. Kde ja nájdem to lietadlo a aká je vlastne postupnosť odbavovania?.


Moja hlava mi dala milión otázok, prečo nechodiť sama a radšej chodiť s partou ľudí. Taký ten pocit, však sa stratím sama na tom letisku a to ešte vo svete, v cudzom meste vo veľkom Španielsku.


Čo by bol pre teba ten najväčší risk?

Ako prechádzam sama so sebou hlbokými procesmi, poznávam sa, viac zisťujem, kto som, tak som zistila, že tieto cesty do neznáma ma neskutočne vyživujú a to Vám ešte poviem o tom, čo všetko sa mi samej dialo v Španielsku a to si budete klepať o hlavu, že blázon dievča. Čo keby sa jej naozaj fakt niečo stalo?.

Zažila som nemalé situácie, kedy by sa to mohlo zvrhnúť a fakt by nikto nevedel, kde skončím. Total adrenalín, ale vo svojom vnútri som sa odovzdávala dôvere, že to dobre dopadne a modlila sa o podporu, lásku, starostlivosť a krásny život.


Ako mi dal život túto odvahu?

Moja cesta ženy, ex lekárky a terapeutky, ktorá toho veľmi veľa prešla zranenými vzťahmi, nedôverou v život a strachom z chlapov ma veľmi veľa naučila. Myslela som si, že na všetko musím byť sama a o všetko bojovať.


Tie momenty, kedy som sama zažívala veľké dno a myslela si, že ten život ma tu fakt nechce. Všetky momenty som transformovala v skutočnú podporu života a zistila som, že život ma tu fakt chce a ma podporuje.


Ako môže vôbec vypadať taká podpora od života?

Že ťa sám život úplne "náhodnými" situáciami pozve na úžasné jedlo, nádherné miesta a postará sa, aby si tam bola spokojná cez ľudí napríklad..

Dám Vám jeden príklad zo Španielska, čo sa mi stalo. Milujem jazdu na bicykli a do Španielska letím i kvôli tomu, aby som si užila bicykel, more, hory, slnko a jedlo. Nechávam sa viesť svojou intuíciou a toho rána som sa zobudila a šla do neďalekých kopcov s tým, že by som rada niekoho spoznala na bicykel a pridala sa k nejakej parte.

Ten deň to bolo 75km s nádhernými serpentínami, výhľadmi, spotením a moje telo si to fakt užilo.


Na vrchu kopca, na vrchu destinácie bola reštaurácia a tak som si sadla, že sa idem najesť. Milujem jedlo, som naozaj labužník, tak som si objednala pečené huby so zeleninou, lebo zeleninové lasagne nemali a luxusný dezert.


Ako tam tak sedím, tak vidím v diaľke, ako po mne pokukuje týpek, tak sa usmejem a pohoda. Usmievam sa, šťastne si užívam jedla a keď odchádzal, šiel okolo mňa, pozdravili sme sa a zistila som, že je z Českej republiky. Tak sme prehodil pár slov, vymenili kontakt ohľadom cyklistiky. Poznal môj dres z minulého závodného tímu, za ktorý som jazdila.


Hovorím si, že wow, aký sympatický chalan a užívala si jedlo ďalej.


Dala som si dezert a ako nezvyknem jesť toľko cukrov, tak ma tak nastrelil, že dole kopcom som valila serpentínami ako stíhačka.


Adrenalín, jazda v zákrutách, výhľad, rýchlosť, jooooooj. Bola to neskutočná pecka, ako ma to dobilo a nakoplo. Wow.


Prišla som na ubytovanie. Mimochodom, i to je zaujímaný príbeh, ku komu som sa dostala. Naozaj veľmi úprimný muž z Rakúska, ktorý prenajímal svoj dom pre cestovateľov a ma 4 kočky . Pozrela som sa na telefón a mala som správu, že som pozvaná na večeru.

V mojej hlave preblesklo, prečo nie, ale potom mi začal ten chalan posielať fotky a neskutočný kuchár sa z neho vyvinul. Navrhol mi, že si môžem vybrať, aké jedlo chcem.


Chápete? Idem si náhodne na kopec zajazdiť a zrazu večera. Pozval ma k cyklistickej parte, pre ktorú varil. Neodolateľná ponuka, zažívala som neskutočné šťastie i keď si hovorím, ako sa tam dostanem, je to 50km od miesta, kde som. Spojmi to nešlo, na bicykli už nemožné, taxikom zbytočné. Poslal po mňa auto. Luxus.


Takže som si vzdala i bicykel a šla za nimi. Dala si na želanie tuniakový steak so zeleninou, úžasne naservírovaný každý kúsok, že si hovorím, že by mohol pracovať v reštaurácii. Čo žial nepracuje, ale celkovo rozhovor v parte cyklistov a ten večer bol neskutočne uvoľňujúci.


Samozrejme, že mi prepadol strach, že sama ženská medzi 3 chlapmi mimo domov v cudzom dome. Stáť sa mohlo hocičo, však? Ale dôverovala som v život a cítila som, že by mi neublížili, dôverovala som v dobrotu mužov okolo mňa a v podporu život.


Takýchto príhod sa mi stalo viac už od prvého dňa, akoby ma život vítal, hostil a akoby bol každý rád, že ma vidí a ja jeho.


Vidím až moc slniečkovo?


Možno by ezoodporcovia začali oponovať, že vidím až moc slniečkovo a nech sa spamätám, ale tento pohlaď je dosť uzemnený, ukotvený a plný radosti a lásky, vďačnosť za to všetko, čo som dostala.


Kde som prišla, tam som žehnala priestoru, energeticky čistila, žiarila zo seba božskú iskru, podporu a lásku, objatie a vieru.


Pamätám si, že to ale takto nebolo, zažívala som presný opak a odmietala všetko, čo sa spájalo s mužmi. Celý tento koncept som v sebe transformovala taký štýlom, že si užívam život a nebojím sa vstúpiť do neznáma takými krokmi ako opustiť istoty a ísť vlastnou cestou terapeuta, sprievodcu. Opustiť nefungujúce, zažívať úplne iné uhly pohľadu.


Čo je to, čo Vám prišlo z tohto príspevku inšpirujúce, odvážne alebo čo by si nikdy neurobila? Napíš mi do komentára :)



Z lásky k vnútornému svetu, Natália

3 views0 comments

Comments


bottom of page